Internet je naše moře ... >>
ČPS říká razantní »NE!« regulaci Internetu a připravuje demonstrace na jeho podporu
Brno, 14.9.2009 - tisková zpráva České pirátské strany (PDF verze).
Česká pirátská strana sleduje se značným znepokojením snahy establishmentu prosadit do českého právního řádu připravovanou regulaci Internetu. Státní orgány se ve službách cizí moci a s drzým odvoláním na tuto moc snaží prosadit do českého právního řádu zákon o audiovizuálních mediálních službách na vyžádání. Tento návrh zákona zavádějící regulaci poskytování svobodné audiovizuální služby Internetu shledáváme protiústavním, navíc staví Internet na úroveň zastaralého televizního média omezeného počtem licencí a podporuje snahy o podřízení Internetu státnímu a politickému vlivu.
Česká pirátská strana je toho názoru, že navrhovaná norma pro regulaci audiovizuálních služeb na Internetu odůvodňovaná směrnicí EU porušuje Ústavu České republiky (dále též jen „Ústava“) ČR v následujících bodech:
* Čl. 1 odst. 1 Ústavy: „Česká republika je svrchovaný, jednotný a demokratický právní stát založený na úctě k právům a svobodám člověka a občana.“
* Čl. 17 Listiny základních lidských práv a svobod:
o Odst. 1: „Svoboda projevu a právo na informace jsou zaručeny,“
o Odst. 2: „Každý má právo vyjadřovat své názory slovem, písmem, tiskem, obrazem nebo jiným způsobem, jakož i svobodně vyhledávat, přijímat a rozšiřovat ideje a informace bez ohledu na hranice státu.“
o Odst. 3: „Cenzura je nepřípustná.“
Česká republika je nucena orgány EU k přijetí regulace klíčového informačního média. Tato regulace je možná jen s odvoláním na ustanovení článku 17 odst. 4 Listiny základních lidských práv o svobod, který vymezuje případy, ve kterých lze nepřiznat občanům práva dle ustanovení čl. 17 odst. 1–3 téže listiny. Požadujeme posouzení, zda je podmínka nezbytnosti omezení svobod čl. 17 odst. 1–3 dle čl. 17 odst. 4 slučitelná s přijetím zákona z důvodu naplnění směrnice EU.
ČPS je toho názoru, že nezbytnost omezení práv nemůže být vynucena harmonizací evropské legislativy. Jsme přesvědčeni, že Internet narozdíl od televize představuje zcela novou kvalitu pro sdílení informací a mezilidskou komunikaci, a že tedy na něj nemohou být uplatňovány stejné státní regulace jako v případě televizního vysílání, protože Internet a jeho obsah nemůže stát regulovat aniž by omezil práva občanů na svobodnou výměnu informací.
Orgány České pirátské strany v tuto chvíli připravují mobilizaci odborné a občanské veřejnosti. Jsme připraveni kvůli Internetu vyjít do ulic a také to uděláme. Vyzýváme proto provozovatele audiovizuálních služeb na Internetu, poskytovatele obsahu a připojení, hostingové firmy, systémové administrátory, autory obsahu a všechny uživatele Internetu, aby se k nám připojili a vyjádřili své občanské odhodlání bránit práva přiznaná nám Listinou lidských práv a svobod. Přesné údaje o místu a konání demonstrací na podporu svobody Internetu budeme v nejbližších dnech publikovat na našem stranickém webu a formou tiskových zpráv.
„V životě každého z nás jsou okamžiky, kdy se musíme vzdát svého pohodlí a musíme říci jasné NE moci dychtivé po kontrole a dohledem nad občany. Tento okamžik právě nastal. Musíme se nyní, za pět minut dvanáct, rázně postavit na obranu svobody Internetu, abychom v budoucnu měli možnost hájit svobodu vlastní,“ sděluje veřejnosti zakladatel České pirátské strany Jiří Kadeřávek.
Kontakty:
* Bc. Kamil Horký, kamil (tečka) horky (zavináč) ceskapiratskastrana (tečka) cz, tel. 606 446 239.
* Anežka Bubeníčková, anezka (tečka) bubenickova (zavináč) ceskapiratskastrana (tečka) cz, tel. 603 384 487.
* PhDr. Ivan Bartoš, ivan (tečka) bartos (zavináč) ceskapiratskastrana (tečka) cz, tel. 777 306 808.
* Ondřej Profant, ondrej (tečka) profant (zavináč) ceskapiratskastrana (tečka) cz, tel. 607 580 015.
Thursday, September 17, 2009
Wednesday, September 16, 2009
Evropská Unie jako projekt tajných služeb
http://www.denikpolitika.cz/politici/daniel-solis/blog#58
Nedávno vyplynulo na povrch, že za dopisem Obamovi Václava Havla a dalších vysloužilých protagonistů demontáže diktatury proletariátu ve východní Evropě – vyhořelých hvězd něžných revolucí, stojí jestřábí hnízdo atlantistické propagandy s neblahými vazbami na lobbystické firmy, zbrojní průmysl, Langley a Pentagon, The German Marshall Fund, také znám jako Marshallova Nadace, někdejší zaměstnavatel Havlova oblíbence Alexandra Vondry, pozdějšího místopředsedy pro Evropské záležitosti nedůvěryhodné vlády Mirka Topolánka. Jaký je tedy vztah transatlantických jestřábů ke sjednocení Evropy a k jejímu zahraničně politickému směřování, zejména ve vztahu s Ruskem? Kdo je za revizionistickou snahou označit Rusko jako původce 2. světové války, které jsme poslední dobou svědky?
V kontextu kontroverze kolem Lisabonské smlouvy je zajímavé odhalit, že původní plán na sjednocení Evropy a svázaní jejich národních států do lehce kontrolovatelného a ovladatelného svazku, inicioval Washington a implementovaly jeho zahraniční rozvědky.
Dne 25. března 2007 se na stránkách zastupitelských úřadů Spojených států amerických v evropských zemích objevila tisková zpráva k 50. výročí podpisu Římské smlouvy o Evropských společenstvích v tomto duchu: „Od vytvoření Výboru pro evropskou hospodářskou spolupráci, a Evropského společenství pro uhlí a ocel, zavedení eura a rozšíření do bývalé Východní Evropy, Spojené státy podporovaly ušlechtilé úsilí evropské jednoty. Činili jsme tak, protože to bylo v našem zájmu. Následující Kongresy a administrativy nabyly přesvědčení, že by integrace posílila demokracii a podpořila hospodářský růst Evropy, a že takové výsledky by se odrazily ve prospěch Spojených států. Amerika chce – ne, Amerika potřebuje – silnou Evropu, silnou EU.“
Pokud se na tuto „spojeneckou podporu“ podíváme pozorněji, vyjde najevo, že projekt Evropské integrace byl a je zcela v režimu „přísně tajné“ a v gesci Ústřední zpravodajské služby (CIA), původně Office of Strategic Services (OSS) Allana Dullese.
V rámci FOIA (zákona o svobodnému přístupu k informacím) byly skutečně celkem nedávno odtajněny některé dokumenty, ze kterých vyplývá velká míra vlivu otevřené i skryté diplomacie Spojených států na formování jednotné Evropy. Zmíněné dokumenty poprvé citoval v roce 2001 Richard J. Aldrich ve své knize „Skrytá ruka: Británie, Amerika a tajné zpravodajství Studené Války“ (The Hidden Hand: Britain, America and Cold War Secret Intelligence). Tato šokující informace se dostala do sdělovacích prostředků jen letmo a vyšla v několika článcích v Británii, například „Euro-federalists financed by US spy chiefs“ a „US agents pressed Danes to join EU“ nebo „How MI6 pushed Britain to join Europe.
7. května 1948 předsedal Churchill konferenci Evropského hnutí v Haagu, na které se sešlo všech 16 příjemců Marshallovy pomoci, nejen proto, aby založili Organizaci pro evropskou hospodářskou spolupráci, ale také aby „zahájili přípravu ústavy pro Spojené státy evropské“. Účastníci konference také potvrdili, že „je zásadní, aby byly rozvíjeny soukromé a nezávislé aktivity pro sjednocení “Evropy“, jak předpovídal informovaný rep. Hale Boggs na Capitol Hill 27 dubna 1948. Ten samý Hale Boggs, který byl o rok dříve spoluautorem rezoluce obou komor Kongresu podporující vytvoření „Spojených států evropských“ (z 22 dubna 1947).
Za tímto účelem vznikl za spolupráce s hrabětem Coudenhove-Kalergi „Americký Výbor pro Svobodnou a spojenou Evropu“ (American Committee for a Free and United Europe, ACUE), kterého byly podle New York Times z 24 dubna 1948 členy také ředitelé a vysocí důstojníci OSS potažmo CIA, Allen Welsh Dulles, William Joseph Donovan, Walter Bedell Smith, Paul Hoffman a Thomas W. Braden, který řídil evropskou pobočku Výboru. Mimo špiček tajné služby zaujaly místo v předsednictvu výboru prominentní osobnosti jako prezident Herbert Hoover, senátor James William Fullbright, senátor
Norman Thomas, a další respektovaní protagonisté politiky. Paul Hoffman později vedl Fordovu nadaci, která vedle Rockefellerovy nadace zajišťovala pro ACUE finanční zdroje.
Na druhé straně Atlantiku, v Evropě, vznikla sesterská organizace zvaná Evropské hnutí, kterému čestně předsedaly osobnosti evropského poválečného veřejného života, Winston Churchill, Paul-Henri Spaak, Konrad Adenauer, Leon Blum, a Alcide De Gasperi. Evropské hnutí tajně financovala v období mezi rokem 1949 a 1960 CIA čtyřmi miliony dolarů, které představovaly více než polovinu jeho rozpočtu.
Také Marshallův plán, a zejména jeho pokračování prostřednictvím Mutual Security Agency ustavenou zákonem Mutual Security Act of 1951 (H.R. 5113 is Public Law 165, 82d Congress), poskytoval finanční zdroje evropskému Hnutí podle klauzule „prostředky mají být použity k další podpoře hospodářského sjednocení a politické federalizace Evropy“.
Pod fasádou bezpečnostní politiky Spojených států amerických se ale skrývaly zájmy nadnárodních finančních elit. Nebyla náhoda, že první náčrt evropské federace přišel od zakladatele Rady pro zahraniční vztahy (Council on Foreign Relations, CFR). (David Rockefeller, v publikaci CFR z roku 1946 ‚The Reconstruction of Europe).
Tyto zájmy reprezentoval na evropské straně Jósef Hieronim Retinger – jeden ze zakladatelů tajného „spolku“ Bilderberg a operativec britské špionážní služby MI6. Retinger, generální sekretář Nezávislé ligy pro evropskou spolupráci (Independent League for European Co-Operation, ILEC) někdejšího belgického premiéra Paula van Zeelanda, ve svých memoárech zmiňuje své kontakty na druhé straně oceánu takto:
„I found in America a unanimous approval for our ideas among financiers, businessmen and politicians. Mr Leffingwell, senior partner in J. P. Morgan’s [bank], Nelson and David Rockefeller, Alfred Sloan [chair of General Motors], Charles Hook, President of the American Rolling Mills Company, Sir William Wiseman, [British SIS and] partner in Kuhn Loeb [New York investment bank], George Franklin and especially my old friend Adolf Berle Jr [CFR], were all in favour, and Berle agreed to lead the American section [of ILEC]. John Foster Dulles also agreed to help. (Pomian 1972, p. 212)“
Dnes tuto práci vykonává mnoho specializovaných institucí, kterých vyjmenování a popis by přesahoval rámec tohoto příspěvku. Jedno je ale jisté: dílo, které bylo započato před 60 lety, stále pokračuje. Evropa svádí statečný souboj o svou nezávislost. Nemůže nám to být lhostejné, neboť jsme její součástí.
Anotace:
Tiskové zprávy (identické) ministerstva zahraničí SSA šířeny velvyslanectvími v Evropě – například:
Dánsko:
http://denmark.usembassy.gov/dream.html
Rumunsko:
http://www.usembassy.ro/US_Policy/Press_Releases/Treaty_of_Rome_032007.html
Gruzie:
http://georgian.georgia.usembassy.gov/releases/2007/statement20070323TreatyRome.htm
Články z tisku:
Zdánlivě zcela původní dopis
http://online.euro.cz/id/pncib1l6zr/detail.jsp?id=17810
Euro-federalists financed by US spy chiefs, Ambrose Evans-Pritchard, Daily
Telegraph, 19 September 2000
http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/europe/1356047/Euro-federalists-financed-by-US-spy-chiefs.html
How MI6 pushed Britain to join Europe, Paul Lashmar and James Oliver, Sunday
Telegraph, 27 April 1997
http://www.cambridgeclarion.org/press_cuttings/mi6.eu_stel_27apr1997.html
New Group Backs Federated Europe–Public Officials and Educators Form Committee to Support „Free“ Bloc Abroad, New York Times, 24 dubna, 1948,. New York.
US agents pressed Danes to join EU, by Ambrose Evans-Pritchard, Daily Telegraph, 19.
června, 2001
http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/europe/denmark/1356133/US-agents-pressed-Danes-to-join-EU.html
Bibliografie a doporučené čtení
Aldrich Richard J., The Hidden Hand: Britain, America and Cold War Secret
Intelligence, John Murray, (London, 2001).
Beloff Max, The United States and the Unity of Europe, (Washington 1963)
Beugel van der Ernst H., From marshall Aid to Atlantic Partnership: European
Integration as a Consern of American Foreign Policy, (Amsterdam 1966).
Booker Christopher, North Richard, The Great Deception THE SECRET HISTORY OF THE
EUROPEAN UNION, (Continuum, 2003)
Congressional Record, April 22, 1947, A1905, for “identical resolutions…
introduced by Messrs. Fulbright and Thomas in the Senate and Hale Boggs in the
House, the substance of which was that America favored the creation of a United
States of Europe within the framework of the United Nations Charter”
Dorril Stephen, MI6: Fifty Years of Special Operations, Fourth Estate, (London, 2000)
Extension of Remarks of Hon. Hale Boggs of Louisiana in the House of Representatives
Tuesday, April 27, (Appendix to the Congressional Record 1948) pp A2534–5
Ferrel Robert H., The Truman Era and European Integration, in Francis H. Heller &
John R. Gillingham (eds.), The United States and the Integration of Europe. Legacies
of th Postwar Era, (New York 1996) ss. 25 – 44
Hogan Michael J., The Marshall Plan. America, Britain, and the reconstruction of
Western Europe, 1947–1952, (Cambridge 1987).
Levy Jonathan, The Intermarium: Wilson, Madison, & East Central European Federalism,
(Dissertation.Com, 2007)
Lundestad Geir, Empire by Integration. The United States and European Integration,
1945–1997, (Oxford 1998).
Mélandri Pierre, Les États-Unis face á l`unification de l´Europe 1945–1954, (Lille 1979).
Retinger, Joseph. Pomian, John (Ed.). Memoirs of an Eminence Grise, (Sussex:
University Press, 1972), pp. 220–224 (http://www.ena.lu/))
Rockefeller David, Spofford Charles M., The Reconstruction of Europe, (CFR, 1946)
Schwabe Klaus, The United States and European integration: 1947–1957, in Clemens
Wurm (ed.) Western Europe and Germany: The Beginnings of European Integration 1945 – 1960, (Oxford 1995) ss. 115 – 135
Weigall D. and Stirk P., editors, The Origins and Development of the European
Community, (Leicester: Leicester University Press, 1992)
Wilford, Hugh. The CIA, the British Left and the Cold War: Calling the Tune.
(London: Frank Cass, 2003)
Winand Pascaline, Eisenhower, Kennedy, and the United States of Europe, (New York 1993)
Zurcher, Arnold J., The Struggle to Unite Europe 1940 – 1958, (New York University
Press 1958)
Nedávno vyplynulo na povrch, že za dopisem Obamovi Václava Havla a dalších vysloužilých protagonistů demontáže diktatury proletariátu ve východní Evropě – vyhořelých hvězd něžných revolucí, stojí jestřábí hnízdo atlantistické propagandy s neblahými vazbami na lobbystické firmy, zbrojní průmysl, Langley a Pentagon, The German Marshall Fund, také znám jako Marshallova Nadace, někdejší zaměstnavatel Havlova oblíbence Alexandra Vondry, pozdějšího místopředsedy pro Evropské záležitosti nedůvěryhodné vlády Mirka Topolánka. Jaký je tedy vztah transatlantických jestřábů ke sjednocení Evropy a k jejímu zahraničně politickému směřování, zejména ve vztahu s Ruskem? Kdo je za revizionistickou snahou označit Rusko jako původce 2. světové války, které jsme poslední dobou svědky?
V kontextu kontroverze kolem Lisabonské smlouvy je zajímavé odhalit, že původní plán na sjednocení Evropy a svázaní jejich národních států do lehce kontrolovatelného a ovladatelného svazku, inicioval Washington a implementovaly jeho zahraniční rozvědky.
Dne 25. března 2007 se na stránkách zastupitelských úřadů Spojených států amerických v evropských zemích objevila tisková zpráva k 50. výročí podpisu Římské smlouvy o Evropských společenstvích v tomto duchu: „Od vytvoření Výboru pro evropskou hospodářskou spolupráci, a Evropského společenství pro uhlí a ocel, zavedení eura a rozšíření do bývalé Východní Evropy, Spojené státy podporovaly ušlechtilé úsilí evropské jednoty. Činili jsme tak, protože to bylo v našem zájmu. Následující Kongresy a administrativy nabyly přesvědčení, že by integrace posílila demokracii a podpořila hospodářský růst Evropy, a že takové výsledky by se odrazily ve prospěch Spojených států. Amerika chce – ne, Amerika potřebuje – silnou Evropu, silnou EU.“
Pokud se na tuto „spojeneckou podporu“ podíváme pozorněji, vyjde najevo, že projekt Evropské integrace byl a je zcela v režimu „přísně tajné“ a v gesci Ústřední zpravodajské služby (CIA), původně Office of Strategic Services (OSS) Allana Dullese.
V rámci FOIA (zákona o svobodnému přístupu k informacím) byly skutečně celkem nedávno odtajněny některé dokumenty, ze kterých vyplývá velká míra vlivu otevřené i skryté diplomacie Spojených států na formování jednotné Evropy. Zmíněné dokumenty poprvé citoval v roce 2001 Richard J. Aldrich ve své knize „Skrytá ruka: Británie, Amerika a tajné zpravodajství Studené Války“ (The Hidden Hand: Britain, America and Cold War Secret Intelligence). Tato šokující informace se dostala do sdělovacích prostředků jen letmo a vyšla v několika článcích v Británii, například „Euro-federalists financed by US spy chiefs“ a „US agents pressed Danes to join EU“ nebo „How MI6 pushed Britain to join Europe.
7. května 1948 předsedal Churchill konferenci Evropského hnutí v Haagu, na které se sešlo všech 16 příjemců Marshallovy pomoci, nejen proto, aby založili Organizaci pro evropskou hospodářskou spolupráci, ale také aby „zahájili přípravu ústavy pro Spojené státy evropské“. Účastníci konference také potvrdili, že „je zásadní, aby byly rozvíjeny soukromé a nezávislé aktivity pro sjednocení “Evropy“, jak předpovídal informovaný rep. Hale Boggs na Capitol Hill 27 dubna 1948. Ten samý Hale Boggs, který byl o rok dříve spoluautorem rezoluce obou komor Kongresu podporující vytvoření „Spojených států evropských“ (z 22 dubna 1947).
Za tímto účelem vznikl za spolupráce s hrabětem Coudenhove-Kalergi „Americký Výbor pro Svobodnou a spojenou Evropu“ (American Committee for a Free and United Europe, ACUE), kterého byly podle New York Times z 24 dubna 1948 členy také ředitelé a vysocí důstojníci OSS potažmo CIA, Allen Welsh Dulles, William Joseph Donovan, Walter Bedell Smith, Paul Hoffman a Thomas W. Braden, který řídil evropskou pobočku Výboru. Mimo špiček tajné služby zaujaly místo v předsednictvu výboru prominentní osobnosti jako prezident Herbert Hoover, senátor James William Fullbright, senátor
Norman Thomas, a další respektovaní protagonisté politiky. Paul Hoffman později vedl Fordovu nadaci, která vedle Rockefellerovy nadace zajišťovala pro ACUE finanční zdroje.
Na druhé straně Atlantiku, v Evropě, vznikla sesterská organizace zvaná Evropské hnutí, kterému čestně předsedaly osobnosti evropského poválečného veřejného života, Winston Churchill, Paul-Henri Spaak, Konrad Adenauer, Leon Blum, a Alcide De Gasperi. Evropské hnutí tajně financovala v období mezi rokem 1949 a 1960 CIA čtyřmi miliony dolarů, které představovaly více než polovinu jeho rozpočtu.
Také Marshallův plán, a zejména jeho pokračování prostřednictvím Mutual Security Agency ustavenou zákonem Mutual Security Act of 1951 (H.R. 5113 is Public Law 165, 82d Congress), poskytoval finanční zdroje evropskému Hnutí podle klauzule „prostředky mají být použity k další podpoře hospodářského sjednocení a politické federalizace Evropy“.
Pod fasádou bezpečnostní politiky Spojených států amerických se ale skrývaly zájmy nadnárodních finančních elit. Nebyla náhoda, že první náčrt evropské federace přišel od zakladatele Rady pro zahraniční vztahy (Council on Foreign Relations, CFR). (David Rockefeller, v publikaci CFR z roku 1946 ‚The Reconstruction of Europe).
Tyto zájmy reprezentoval na evropské straně Jósef Hieronim Retinger – jeden ze zakladatelů tajného „spolku“ Bilderberg a operativec britské špionážní služby MI6. Retinger, generální sekretář Nezávislé ligy pro evropskou spolupráci (Independent League for European Co-Operation, ILEC) někdejšího belgického premiéra Paula van Zeelanda, ve svých memoárech zmiňuje své kontakty na druhé straně oceánu takto:
„I found in America a unanimous approval for our ideas among financiers, businessmen and politicians. Mr Leffingwell, senior partner in J. P. Morgan’s [bank], Nelson and David Rockefeller, Alfred Sloan [chair of General Motors], Charles Hook, President of the American Rolling Mills Company, Sir William Wiseman, [British SIS and] partner in Kuhn Loeb [New York investment bank], George Franklin and especially my old friend Adolf Berle Jr [CFR], were all in favour, and Berle agreed to lead the American section [of ILEC]. John Foster Dulles also agreed to help. (Pomian 1972, p. 212)“
Dnes tuto práci vykonává mnoho specializovaných institucí, kterých vyjmenování a popis by přesahoval rámec tohoto příspěvku. Jedno je ale jisté: dílo, které bylo započato před 60 lety, stále pokračuje. Evropa svádí statečný souboj o svou nezávislost. Nemůže nám to být lhostejné, neboť jsme její součástí.
Anotace:
Tiskové zprávy (identické) ministerstva zahraničí SSA šířeny velvyslanectvími v Evropě – například:
Dánsko:
http://denmark.usembassy.gov/dream.html
Rumunsko:
http://www.usembassy.ro/US_Policy/Press_Releases/Treaty_of_Rome_032007.html
Gruzie:
http://georgian.georgia.usembassy.gov/releases/2007/statement20070323TreatyRome.htm
Články z tisku:
Zdánlivě zcela původní dopis
http://online.euro.cz/id/pncib1l6zr/detail.jsp?id=17810
Euro-federalists financed by US spy chiefs, Ambrose Evans-Pritchard, Daily
Telegraph, 19 September 2000
http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/europe/1356047/Euro-federalists-financed-by-US-spy-chiefs.html
How MI6 pushed Britain to join Europe, Paul Lashmar and James Oliver, Sunday
Telegraph, 27 April 1997
http://www.cambridgeclarion.org/press_cuttings/mi6.eu_stel_27apr1997.html
New Group Backs Federated Europe–Public Officials and Educators Form Committee to Support „Free“ Bloc Abroad, New York Times, 24 dubna, 1948,. New York.
US agents pressed Danes to join EU, by Ambrose Evans-Pritchard, Daily Telegraph, 19.
června, 2001
http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/europe/denmark/1356133/US-agents-pressed-Danes-to-join-EU.html
Bibliografie a doporučené čtení
Aldrich Richard J., The Hidden Hand: Britain, America and Cold War Secret
Intelligence, John Murray, (London, 2001).
Beloff Max, The United States and the Unity of Europe, (Washington 1963)
Beugel van der Ernst H., From marshall Aid to Atlantic Partnership: European
Integration as a Consern of American Foreign Policy, (Amsterdam 1966).
Booker Christopher, North Richard, The Great Deception THE SECRET HISTORY OF THE
EUROPEAN UNION, (Continuum, 2003)
Congressional Record, April 22, 1947, A1905, for “identical resolutions…
introduced by Messrs. Fulbright and Thomas in the Senate and Hale Boggs in the
House, the substance of which was that America favored the creation of a United
States of Europe within the framework of the United Nations Charter”
Dorril Stephen, MI6: Fifty Years of Special Operations, Fourth Estate, (London, 2000)
Extension of Remarks of Hon. Hale Boggs of Louisiana in the House of Representatives
Tuesday, April 27, (Appendix to the Congressional Record 1948) pp A2534–5
Ferrel Robert H., The Truman Era and European Integration, in Francis H. Heller &
John R. Gillingham (eds.), The United States and the Integration of Europe. Legacies
of th Postwar Era, (New York 1996) ss. 25 – 44
Hogan Michael J., The Marshall Plan. America, Britain, and the reconstruction of
Western Europe, 1947–1952, (Cambridge 1987).
Levy Jonathan, The Intermarium: Wilson, Madison, & East Central European Federalism,
(Dissertation.Com, 2007)
Lundestad Geir, Empire by Integration. The United States and European Integration,
1945–1997, (Oxford 1998).
Mélandri Pierre, Les États-Unis face á l`unification de l´Europe 1945–1954, (Lille 1979).
Retinger, Joseph. Pomian, John (Ed.). Memoirs of an Eminence Grise, (Sussex:
University Press, 1972), pp. 220–224 (http://www.ena.lu/))
Rockefeller David, Spofford Charles M., The Reconstruction of Europe, (CFR, 1946)
Schwabe Klaus, The United States and European integration: 1947–1957, in Clemens
Wurm (ed.) Western Europe and Germany: The Beginnings of European Integration 1945 – 1960, (Oxford 1995) ss. 115 – 135
Weigall D. and Stirk P., editors, The Origins and Development of the European
Community, (Leicester: Leicester University Press, 1992)
Wilford, Hugh. The CIA, the British Left and the Cold War: Calling the Tune.
(London: Frank Cass, 2003)
Winand Pascaline, Eisenhower, Kennedy, and the United States of Europe, (New York 1993)
Zurcher, Arnold J., The Struggle to Unite Europe 1940 – 1958, (New York University
Press 1958)
"Nech žije Svetová vláda" a iné scenáre budúcnosti
O scenáre pokrízového rozvoja sveta vrátane Ruska nie je núdza. Jeden zo scenárov, ktorý môžeme pomenovať Nech žije Svetová vláda!, sa v Rusku presadzuje prostredníctvom Gavrila Popova. Bývalý aktivista Demokratickej platformy v KSSZ, bývalý učiteľ Jegora Gajdara, bývalý primátor Moskvy, ktorého si Moskovčania zapamätali vďaka tabakovej, vodkovej a potravinovej kríze a zároveň premene Tverskej ulice a Lubianky na prototypy Čerkizovského trhu nedávno prezentoval cesty ako sa dostať z krízy prostredníctvom Svetovej vlády.
Myšlienka vytvorenia celosvetového riadiaceho centra nie je nová. Veď kto iný vyprovokoval túto krízu, ak nie neviditeľná pre svet svetová vláda, alebo takzvaná Finančná internacionála, vytvorená dynastickými magnátmi z Wall Street - Rockefellerovcami, Morganovcami, Warburgovcami, Rothschildovcami, Harrimanovcami, DuPontovcami a Schiffovcami.
Slávny americký autor Nicholas Hagger prezentuje tajnú svetovú vládu ako Syndikát, ktorý je riadený prevažne prostredníctvom newyorskej Federálnej rezervnej banky (FRB), kontrolujúcej Federálny rezervný systém USA. Konkrétne Hagger, ale nie iba on poukazoval na to, že značná časť obrovskej zadlženosti Ameriky je práca Rockefellerovcov, ktorým patrí takmer 1/4 akcií newyorskej FRB a viac ako polovica všetkých akcií Federálneho rezervného systému. Rockefellerovci a do menšej miery Rothschildovci, sú schopní spôsobiť bankrot USA prakticky v ľubovoľnej chvíli, keď to Syndikát bude potrebovať nato, aby premenil túto krajinu na jeden z regiónov Spojených štátov sveta. Dobré znalosti o téme umožnili Haggerovi spraviť správnu prognózu. "Ak Syndikát spôsobí bankrot USA, - písal v roku 2005 - svetová ekonomika bude zničená, a vtedy sa bude dať vystúpiť z tieňa a vytvoriť vlastnú svetovú vládu." (1)
Dnes sa mnohé zmenilo. Ak počas predkrízovej epochy o tajnej svetovej vláde hovorili vážne iba konšpirológovia, teraz Svetová vláda vstupuje do nášho života ako organizácia-záchranca, neskrývajúc sa za maskou Rady pre medzinárodné vzťahy, Bilderbergského klubu, korporácie RAND a iných podobných štruktúr.
Ako píše Gavril Popov kríza vytýčila úlohu "formovania novej civilizácie, v ktorej globalizmus bude neprestajne prekonávať (rozumej likvidovať - pozn. autorky) národno-štátne a národno-územné formy" (2). Nie tajnej, ale už zjavnej Svetovej vláde už nestačí vládnuť politickému priestoru, má potrebu vytvárať novú "globálnu realitu".
Konkrétne takzvané "prekonávanie" sa má prejaviť v nasledovnom:
Po prvé, v zavedení svetovej garantovanej valuty.
Po druhé, v odobratí jednotlivým národom a odovzdaní do medzinárodnej kontroly jadrových zbraní, jadrovej energetiky a celej raketovo-kozmickej techniky. Je potrebné odovzdať do globálnej kontroly všetky bohatstvá útrob našej planéty, predovšetkým zásoby uhľovodíkových surovín. Do svetovej kontroly sa má taktiež dostať ochrana životného prostredia a svetového podnebia. Tieto dve tézy aktívne presadzuje ďalší predstaviteľ svetového zákulisia Jacques Attali. Východisko z krízy vidí v "kolektívnom planetárnom prisvojení si majetku", a vytvorení jednotnej svetovej valuty podľa princípu peňažného košíka, ktorý by zahŕňal dolár, jen a euro, vo vytvorení centier nadnárodnej regulácie ekonomiky, financií a iných druhov cenných zdrojov (3).
Po tretie, musia byť nastolené tvrdé hraničné normy pôrodnosti vychádzajúc z úrovne produktivity a výšky bohatstva, ktoré každá krajina našetrila. Nemôžem nesúhlasiť s Michailom Deliaginom v tom, že "kvalitatívne vyššia výkonnosť nových technológií vedie k tomu, že na nadobudnutie zisku stačí mať tenkú vrstvu elity (vrátane vedcov a kultúrnych činiteľov) a takmer rovnako tenkú vrstvu ľudí, zabezpečujúcich technické fungovanie systémov danej spoločnosti" (4). Všetko ostatné - nemenej ako polovica každej spoločnosti a zjavne viac ako polovica ľudstva, sa ukazuje byť "nadbytočné", sú to "proletári". Ale na rozdiel od G. Popova, ja, М. Deliagin, akýkoľvek normálny človek, nestanovujeme za jednu z podmienok prežitia ľudstva fyzickú likvidáciu vlastnej neužitočnej časti."
Po štvrté, podľa Popova, je nevyhnutné vypracovanie nového systému ľudského života. Reč je o civilizácii s malými energetickými výdajmi, kde bude dosiahnutá genetická kontrola ešte v štádiu embrya a tým pádom bude dochádzať k "neprestajnému očisťovaniu genofondu ľudstva."
Po piate, nová civilizácia sa formuje prostredníctvom súboru výchovných opatrení pre vývoj nového "ľudského materiálu", ktorému budú cudzie náboženská, etnická, kultúrna a iné charakteristiky, ktoré vyvolávajú nekompatibilitu ľudí.
Je očividné, že s takouto "perspektívou" akákoľvek spoločnosť, ktorá si zachovala pocit sebaúcty a elementárny rozum, pristúpiť nemôže. Aj nato má však Popov odpoveď: "Krajiny, ktoré neprijmú globálnu perspektívu, musia byť vylučované zo svetového spoločenstva." Je cítiť, že pán Popov zjavne čosi nedopovedá… Zaňho to robia Charles Kupchan a Adam Maunt. Vo svojom programovom článku Autonómne riadenie. Americká politika po "presadení demokracie" (Democracy. Journal of Ideas, 2009, Spring, № 12) vyhlasujú začiatok veľkej vojny proti "dravcom". Do tábora "dravcov" sa dostávajú takzvané "neporiadne" krajiny, t.j. tie, ktoré porušujú hlavné princípy globálneho sveta: osobnostné práva a demokratické slobody. Došlo tu k nahradeniu pojmu "štát-vyvrheľ" pojmom "štát-dravec", čo svedčí o zmene stratégie správania sa štátu-hegemóna vo vzťahu ku krajinám nesúhlasiacim s americkým videním sveta. Dravec je nebezpečné zviera. Buď ho ničia, alebo zatvárajú do klietky. Práve takáto perspektíva, na návrh G. Popova, musí čakať krajiny, ktoré neprijímajú "globálnu perspektívu".
Za účelom realizácie tejto "perspektívy" je navrhnutý politicko-organizačný mechanizmus, pozostávajúci z piatich inštitúcií.
Prvú inštitúciu predstavuje nová Organizácia spojených národov, do ktorej v podobe individuálnych členov nebudú patriť všetky krajiny. Nato, aby sa krajina stala individuálnym členom OSN, bude musieť mať určité množstvo obyvateľstva, množstvo našetreného štátneho bohatstva a určitú výšku HDP na človeka: bude to OSN pre vyvolených. Takých členov by malo byť 30 - 50. Ostatné krajiny môžu vstupovať do OSN prostredníctvom kolektívnych organizácií, zjednocujúcich niekoľko krajín. Akýkoľvek kolektív krajín, aby vstúpil do OSN, musí zodpovedať tým istým kritériám, ktoré sú potrebné aj pre individuálne členstvo. Spomínaný vyššie Jacques Attali navrhuje ešte menšie množstvo "vyvolených" členských krajín: rozšíriť "Veľkú osmičku na G-24, а "na základe G-24 a Bezpečnostnej rady starej OSN vytvoriť jednu Riadiacu radu, disponujúcu ekonomickými plnomocami a realizujúcu zákonné politické regulovanie."
Druhá inštitúcia - Svetový parlament s dvomi komorami. Jedna sa volí priamo hlasovaním na celej planéte. Povedzme, každý kandidát, ktorý nazbiera milión hlasov, sa stáva poslancom tejto planéty. Poslancov druhej komory volia z individuálnych a kolektívnych členov OSN podľa majoritného systému relatívnej väčšiny.
Treťou inštitúciou je Svetová vláda. Formuje ju OSN po schválení Svetovým parlamentom. Pritom je nevyhnutné zriadiť aj Svetové ozbrojené sily aj Svetovú políciu.
Štvrtá inštitúcia - OSN vytvára inštitúcie nezávislé od Svetovej vlády: Svetovú jadrovú agentúru, Svetovú raketovú agentúru, Svetovú vesmírnu agentúru, Svetovú banku, Svetový súd, svetové vedecko-výskumné a expertné centrá, vzdelávacie, kultúrne a športové organizácie. Piaty - Svetový systém nezávislej informácie, predovšetkým televízia, rozhlas, internet, nezávislé dokonca aj od OSN.
Všetci chápu, že samotný G. Popov by takéto niečo nevymyslel. Bývalý moskovský primátor je iba jedným z namierených na Rusko ampliónov neveľkej, ale veľmi súdržnej a mocnej skupiny "veľkých rodín". Vo veci zachovania svojej nadvlády táto skupina je pripravená podniknúť čokoľvek.
Slávny americký futurológ George Friedman, zakladateľ spoločnosti Stratfor, ktorá sa zaoberá výzvednou činnosťou s využitím čerstvo objavených zdrojov, uverejnil svoju prognózu na najbližších sto rokov (Friedman G., The Next 100 Years: A Forecast for the 21st Century. - Doubleday, New York, 2009, p. 272). Táto kniha robí nielen bodku za dejinami Ruska, ale vyvracia aj úvahy o tom, že sme svedkami agónie jednopólového sveta, vyvrcholením ktorej sa stane kolaps Spojených štátov. (Medzi ruskými výskumníkmi myšlienku krachu USA aktívne presadzuje Igor Panarin) (5).
Podľa mienky G. Friedmana, 21. storočie bude storočím USA. Po prvé, z dôvodu toho, v akom stave je arabský svet. Arabský Východ je výborný príklad realizácie Spojenými štátmi stratégie "riadeného chaosu", teda nepretržitého pôsobenia na nekončiace konflikty cestou štvania proti sebe rôznych islamských štátov a náboženských prúdov.
Po druhé, úplná kontrola Svetového oceánu a regulovanie medzinárodného obchodného a finančného systému po páde ZSSR vytvorili situáciu, v ktorej nikto na svete nemôže efektívne vplývať na USA. Pravdaže, to neznamená neprítomnosť protestu proti americkej hegemónii, ale vo všetkých prípadoch tento protest bude mať regionálny a nie globálny charakter.
Po tretie, pokračujúce "hnitie" postsovietskeho priestoru privedie k nádorovým nakazeniam samotného Ruska. Ruská federácia stratí kontrolu nad Kaukazom, "vnútorné regióny Ruska budú pustnúť a štát sa na začiatku tretieho desaťročia 21. storočia rozpadne a vráti sa do svojich stredovekých hraníc." (6). To neodvratne privedie k chaosu v celej Eurázii, čo upevní pozície USA. Urýchliť proces tohto rozpadu Ruskej federácie majú rôzne spôsoby obmedzovania jej vplyvu. Predovšetkým je reč o "kvalitatívnom skoku vo výskume a zavádzaní nových energetických zdrojov", а taktiež o alternatívnych dopravných cestách pre transport prírodných energetických surovín do Európy. Ignorovanie vlastných vedeckých výskumov vo všetkých odvetviach, vrátane vojenského, neprítomnosť strategického videnia budúcnosti, antimodernizácia krajiny a archaizácia všetkých aspektov každodenného života, lakomosť mamonárstvo a skorumpovanosť predstaviteľov vládnych inštitúcií môžu naozaj stáť Rusko budúcnosť. Zmietajúci sa vo vnútorných konfliktoch, zbavený armády a slabý duchom štát sa stáva ľahkou korisťou marodérov.
Pravda, úplne súhlasiť s G. Friedmanom treba len v tom, že ako najvernejší spojenec Ameriky sa ukáže byť koalícia východoeurópskych štátov na čele s Poľskom a žiadne ponižovanie a zaliečanie sa tomuto "nezmieriteľnému susedovi" (7) nás nezachránia. Hlavným cieľom "reťazových psov Západu" (8) sa stane postupovanie na Východ. Futurológ si myslí, že okupácia Sankt Peterburgu Estóncami, Kyjevu Maďarmi a Minsku Poliakmi je celkom reálna a poslúži ako začiatok Tretej svetovej vojny.
Po štvrté, Tretia svetová vojna, vymyslená ako spôsob nepripustiť rozvoj regionálnych lídrov Eurázie, ktorí ohrozujú nadvládu USA, začne po konflikte medzi Poliakmi a Turkmi kvôli Balkánu v roku 2050. Japonsko vystúpi proti USA a pokúsi sa vybojovať si strategickú prevahu na ruskom Ďalekom Východe. Táto vojna bude bezprecedentná čo do metód, akými sa bude viesť. Úspech nebude závisieť od mobilizácie celej spoločnosti, ale od mimoriadne presnej techniky a supermoderných technológií. Podľa mienky autora tohto scenára, USA, stojac na čele východoeurópskej koalície, zvíťazia v tejto vojne vďaka disponovaniu najnovšími bezpilotnými nadzvukovými lietadlami, riadenými prostredníctvom vesmírnej družice Battlestar. Straty v dôsledku vojny nebudú veľké - niekoľko desiatok tisícok ľudí. Hlavný výsledok - upevnenie nadvlády USA nielen na zemi a vo vzduchu, ale aj v kozme.
Rusko - hlavný psychologický protivník Ameriky - musí byť, ako píše George Friedman, zlikvidovaná do roku 2030, čo sa týka Číny, keďže bude ekonomicky, technologicky a energeticky závisieť od USA, nebude predstavovať hrozbu pre globálne záujmy Ameriky.
Pravda, pokiaľ ide o čínsku otázku, nie je všetko také jednoznačné.
Spomedzi mnohých príčin svetovej krízy si zvláštnu pozornosť zasluhuje scenár "sprisahania proti Číne". Už na konci roku 2005 v zverejnenej správe spravodajského spoločenstva USA Projekt - 2020 (9), sa prognózovalo, že Čína sa môže dostať na prvé miesto čo do absolútneho objemu HDP nie skôr ako v roku 2020. A to sa považovalo za najznepokojivejšiu tendenciu pre USA. Udialo sa to však o 12 rokov skôr (!), na začiatku roku 2008. Okrem toho, podľa výsledkov z roku 2007 po prvý raz za 100 rokov (!) sa zmenil líder svetovej ťažby zlata: ČĽR vytlačila JAR na druhé miesto. Navyše, na začiatku roku 2008 spotreba ropy v Číne vzrástla z 4,2 milióna barelov za deň v roku 1999 na 7,8 milióna barelov za deň v roku 2007 t.j. o 86 %. Ešte viac vzrástol podiel importovanej ropy. V roku 1997 Čína kupovala v zahraničí iba 1 milión barelov z každodenne spotrebúvanej ropy a do roku 2007 rozdiel medzi ťažbou a spotrebou ropy v krajine vzrástol na 4 milióny barelov a je pokrývaný s pomocou importu (10).
Na jar roku 2008 sa objavila ešte jedna nepríjemnosť. Čínsky fond China Investment Corporation sa rozhodol zväčšiť objem zahraničných investícií, sumárna veľkosť ktorých vzrastie o 30 % a bude tvoriť 90 miliárd amerických dolárov. Americkí experti začali mať obavy ohľadne toho, že aktívne rastúca ekonomika Číny im umožní doslova skúpiť pol sveta. Práve vtedy poprední analytici a experti USA začali hovoriť o sprisahaní Číny proti Amerike.
Vladimír Ovčinskij na základe analýzy finančnej politiky Číny dospel k záveru, že do leta 2008 v USA bol dosiahnutý istý konsenzus ohľadne Číny. Spočíval v tom, že globálnu finančno-ekonomickú krízu je treba nasmerovať do takého koryta, kde "čínsky zázrak" bude čakať koniec. To nesporne by znamenalo mimoriadne ťažké problémy pre samotnú Ameriku, ale tieto problémy je treba chápať ako cenu za obnovenie nadvlády USA vo svete.
Čo vidíme ďalej? Na konci roku 2008 Čína investovala do dlhopisov amerických spoločností FNMA a FHLMC takmer 400 miliárd amerických dolárov (približne 20% zlatovalutových zásob krajiny). Vďaka kríze, ktorá pretrváva v Amerike, Peking trpí obrovské straty. Celkové straty Číny kvôli finančnej kríze tvorili približne 367 miliárd dolárov USA. Okrem toho, kvôli poklesu hodnoty dolára prudko poklesli aj jej zlatovalutové zásoby. Podľa rôznych odhadov, straty týchto zásob prevyšujú 300 miliárd amerických dolárov (11). Podľa celkových výsledkov z roku 2008 práve Čína sa stala lídrom pádu, predbehnúc dokonca aj trhy krajín Latinskej Ameriky. Zároveň Čína vlastní obligácie USA o hodnote 653 miliárd dolárov a v súčasnosti predstavuje najväčšieho veriteľa vlády USA a úspešne zvláda krízu vo vnútri krajiny.
V prvom kvartáli roku 2009 bola v Číne realizovaná masívna peňažná intervencia vo vnútornom trhu so zavedením nových spôsobov kontroly úverových rizík: bolo vydaných 4,5 trilióna juanov - čo predstavovalo rekord v poskytovaní úverov. V dôsledku toho v tom istom období Čína prevýšila ukazovatele predaja automobilov u seba doma v porovnaní s USA: v priebehu jedného štvrťroka bolo predaných 2,67 milióna automobilov (12), a čistý zisk bankového sektoru Číny v roku 2008 tvoril po zaplatení daní 583,4 miliárd juanov (takmer 85,6 miliardy am. dolárov), čo je o 30,6 % viac ako v roku 2009. Podľa ukazovateľov celkového objemu zisku, rastu zisku, koeficientu zisku z úrokov z vlastného kapitálu bankový sektor Číny zaujal prvé miesto celosvetovo. Značná časť valutových zásob bánk, štátnej pokladnice, vládnych investičných fondov a rozpočtov popredných spoločností Číny nebola hodená "do prasiatka", nebola uskladnená v akomsi analógu mýtického ruského Stabfondu (hoci aj ten Čína má), аle bola použitá na skúpenie surovinových aktív na svetových trhoch. Podľa výpočtov expertov z Goldman Sachs, dokonca v krízovom roku 2009 rast Číny bude tvoriť 7% (za celosvetového spádu 1,1%), pád sa prejaví aj v USA (3,6%), aj v zóne eura (3,2%), aj v Japonsku (6,1%).
Preto rozohrávanie karty obchodnej vojny s Čínou, otázka vzťahu juan-dolár, úvahy o zavedení novej valuty je treba vidieť skrz mimoriadne zložitý uzol americko-čínskych vzťahov. Medzi USA a Čínou - dvomi hlavnými štátnymi mocnosťami na planéte - existujú neprekonateľné protirečenia. A dokonca aj keď sa sformuje planetárna vláda a dôjde k zmene globálnej hierarchie, o čom píšu takí mecenáši svetového zákulisia ako Henry Kissinger a Zbigniew Brzezinski (13), ani pre jednu z týchto dvoch veľmocí to nebude znamenať zrieknutie sa vlastných záujmov. V snahe zachovať si svetovú nadvládu USA budú pokračovať vo "vytláčaní" Číny z tých najrôznejších geopolitických zón, "šklbať" jej financie a ekonomiku.
A za takéhoto rozvoja udalostí je budúcnosť Ruska neradostná. Alexander Chramčichin si napríklad myslí, že v prípade deľby sveta medzi Washingtonom a Pekingom Rusko bude "s radosťou" prenechané Číne. "Trávenie" takého obrovského kusu ako ruské zauralské územia, odoberie Číne veľa peňazí a síl. Samozrejme, v tomto prípade bude Rusko vo všetkých ohľadoch zneškodnené. V iných častiach planéty sa teda aktivita Číny automaticky zníži a aktivita Ruska sa definitívne vynuluje, umožniac Washingtonu vydýchnuť oveľa slobodnejšie" (14).
Pravdaže, nevymenovali sme všetky možné scenáre. Existujú aj iné modely svetového rozvoja (tandem Rusko-Čína, kvarteto BRIC…). Teoretické možnosti dostať sa z "čiernej diery" krízy, zachovajúc seba samé ako štát, ako civilizáciu Rusko má. Ale tieto možnosti sa nestanú realitou bez neoblomnej politickej vôle, nevyčerpateľnej viery vo vlastnú pravdu a neodškriepiteľnej intelektuálnej prevahy.
http://www.cez-okno.net/clanok/konspiracie-nwo/jelena-ponomariova-nech-zije-svetova-vlada-a-ine-scenare-buducnosti
Myšlienka vytvorenia celosvetového riadiaceho centra nie je nová. Veď kto iný vyprovokoval túto krízu, ak nie neviditeľná pre svet svetová vláda, alebo takzvaná Finančná internacionála, vytvorená dynastickými magnátmi z Wall Street - Rockefellerovcami, Morganovcami, Warburgovcami, Rothschildovcami, Harrimanovcami, DuPontovcami a Schiffovcami.
Slávny americký autor Nicholas Hagger prezentuje tajnú svetovú vládu ako Syndikát, ktorý je riadený prevažne prostredníctvom newyorskej Federálnej rezervnej banky (FRB), kontrolujúcej Federálny rezervný systém USA. Konkrétne Hagger, ale nie iba on poukazoval na to, že značná časť obrovskej zadlženosti Ameriky je práca Rockefellerovcov, ktorým patrí takmer 1/4 akcií newyorskej FRB a viac ako polovica všetkých akcií Federálneho rezervného systému. Rockefellerovci a do menšej miery Rothschildovci, sú schopní spôsobiť bankrot USA prakticky v ľubovoľnej chvíli, keď to Syndikát bude potrebovať nato, aby premenil túto krajinu na jeden z regiónov Spojených štátov sveta. Dobré znalosti o téme umožnili Haggerovi spraviť správnu prognózu. "Ak Syndikát spôsobí bankrot USA, - písal v roku 2005 - svetová ekonomika bude zničená, a vtedy sa bude dať vystúpiť z tieňa a vytvoriť vlastnú svetovú vládu." (1)
Dnes sa mnohé zmenilo. Ak počas predkrízovej epochy o tajnej svetovej vláde hovorili vážne iba konšpirológovia, teraz Svetová vláda vstupuje do nášho života ako organizácia-záchranca, neskrývajúc sa za maskou Rady pre medzinárodné vzťahy, Bilderbergského klubu, korporácie RAND a iných podobných štruktúr.
Ako píše Gavril Popov kríza vytýčila úlohu "formovania novej civilizácie, v ktorej globalizmus bude neprestajne prekonávať (rozumej likvidovať - pozn. autorky) národno-štátne a národno-územné formy" (2). Nie tajnej, ale už zjavnej Svetovej vláde už nestačí vládnuť politickému priestoru, má potrebu vytvárať novú "globálnu realitu".
Konkrétne takzvané "prekonávanie" sa má prejaviť v nasledovnom:
Po prvé, v zavedení svetovej garantovanej valuty.
Po druhé, v odobratí jednotlivým národom a odovzdaní do medzinárodnej kontroly jadrových zbraní, jadrovej energetiky a celej raketovo-kozmickej techniky. Je potrebné odovzdať do globálnej kontroly všetky bohatstvá útrob našej planéty, predovšetkým zásoby uhľovodíkových surovín. Do svetovej kontroly sa má taktiež dostať ochrana životného prostredia a svetového podnebia. Tieto dve tézy aktívne presadzuje ďalší predstaviteľ svetového zákulisia Jacques Attali. Východisko z krízy vidí v "kolektívnom planetárnom prisvojení si majetku", a vytvorení jednotnej svetovej valuty podľa princípu peňažného košíka, ktorý by zahŕňal dolár, jen a euro, vo vytvorení centier nadnárodnej regulácie ekonomiky, financií a iných druhov cenných zdrojov (3).
Po tretie, musia byť nastolené tvrdé hraničné normy pôrodnosti vychádzajúc z úrovne produktivity a výšky bohatstva, ktoré každá krajina našetrila. Nemôžem nesúhlasiť s Michailom Deliaginom v tom, že "kvalitatívne vyššia výkonnosť nových technológií vedie k tomu, že na nadobudnutie zisku stačí mať tenkú vrstvu elity (vrátane vedcov a kultúrnych činiteľov) a takmer rovnako tenkú vrstvu ľudí, zabezpečujúcich technické fungovanie systémov danej spoločnosti" (4). Všetko ostatné - nemenej ako polovica každej spoločnosti a zjavne viac ako polovica ľudstva, sa ukazuje byť "nadbytočné", sú to "proletári". Ale na rozdiel od G. Popova, ja, М. Deliagin, akýkoľvek normálny človek, nestanovujeme za jednu z podmienok prežitia ľudstva fyzickú likvidáciu vlastnej neužitočnej časti."
Po štvrté, podľa Popova, je nevyhnutné vypracovanie nového systému ľudského života. Reč je o civilizácii s malými energetickými výdajmi, kde bude dosiahnutá genetická kontrola ešte v štádiu embrya a tým pádom bude dochádzať k "neprestajnému očisťovaniu genofondu ľudstva."
Po piate, nová civilizácia sa formuje prostredníctvom súboru výchovných opatrení pre vývoj nového "ľudského materiálu", ktorému budú cudzie náboženská, etnická, kultúrna a iné charakteristiky, ktoré vyvolávajú nekompatibilitu ľudí.
Je očividné, že s takouto "perspektívou" akákoľvek spoločnosť, ktorá si zachovala pocit sebaúcty a elementárny rozum, pristúpiť nemôže. Aj nato má však Popov odpoveď: "Krajiny, ktoré neprijmú globálnu perspektívu, musia byť vylučované zo svetového spoločenstva." Je cítiť, že pán Popov zjavne čosi nedopovedá… Zaňho to robia Charles Kupchan a Adam Maunt. Vo svojom programovom článku Autonómne riadenie. Americká politika po "presadení demokracie" (Democracy. Journal of Ideas, 2009, Spring, № 12) vyhlasujú začiatok veľkej vojny proti "dravcom". Do tábora "dravcov" sa dostávajú takzvané "neporiadne" krajiny, t.j. tie, ktoré porušujú hlavné princípy globálneho sveta: osobnostné práva a demokratické slobody. Došlo tu k nahradeniu pojmu "štát-vyvrheľ" pojmom "štát-dravec", čo svedčí o zmene stratégie správania sa štátu-hegemóna vo vzťahu ku krajinám nesúhlasiacim s americkým videním sveta. Dravec je nebezpečné zviera. Buď ho ničia, alebo zatvárajú do klietky. Práve takáto perspektíva, na návrh G. Popova, musí čakať krajiny, ktoré neprijímajú "globálnu perspektívu".
Za účelom realizácie tejto "perspektívy" je navrhnutý politicko-organizačný mechanizmus, pozostávajúci z piatich inštitúcií.
Prvú inštitúciu predstavuje nová Organizácia spojených národov, do ktorej v podobe individuálnych členov nebudú patriť všetky krajiny. Nato, aby sa krajina stala individuálnym členom OSN, bude musieť mať určité množstvo obyvateľstva, množstvo našetreného štátneho bohatstva a určitú výšku HDP na človeka: bude to OSN pre vyvolených. Takých členov by malo byť 30 - 50. Ostatné krajiny môžu vstupovať do OSN prostredníctvom kolektívnych organizácií, zjednocujúcich niekoľko krajín. Akýkoľvek kolektív krajín, aby vstúpil do OSN, musí zodpovedať tým istým kritériám, ktoré sú potrebné aj pre individuálne členstvo. Spomínaný vyššie Jacques Attali navrhuje ešte menšie množstvo "vyvolených" členských krajín: rozšíriť "Veľkú osmičku na G-24, а "na základe G-24 a Bezpečnostnej rady starej OSN vytvoriť jednu Riadiacu radu, disponujúcu ekonomickými plnomocami a realizujúcu zákonné politické regulovanie."
Druhá inštitúcia - Svetový parlament s dvomi komorami. Jedna sa volí priamo hlasovaním na celej planéte. Povedzme, každý kandidát, ktorý nazbiera milión hlasov, sa stáva poslancom tejto planéty. Poslancov druhej komory volia z individuálnych a kolektívnych členov OSN podľa majoritného systému relatívnej väčšiny.
Treťou inštitúciou je Svetová vláda. Formuje ju OSN po schválení Svetovým parlamentom. Pritom je nevyhnutné zriadiť aj Svetové ozbrojené sily aj Svetovú políciu.
Štvrtá inštitúcia - OSN vytvára inštitúcie nezávislé od Svetovej vlády: Svetovú jadrovú agentúru, Svetovú raketovú agentúru, Svetovú vesmírnu agentúru, Svetovú banku, Svetový súd, svetové vedecko-výskumné a expertné centrá, vzdelávacie, kultúrne a športové organizácie. Piaty - Svetový systém nezávislej informácie, predovšetkým televízia, rozhlas, internet, nezávislé dokonca aj od OSN.
Všetci chápu, že samotný G. Popov by takéto niečo nevymyslel. Bývalý moskovský primátor je iba jedným z namierených na Rusko ampliónov neveľkej, ale veľmi súdržnej a mocnej skupiny "veľkých rodín". Vo veci zachovania svojej nadvlády táto skupina je pripravená podniknúť čokoľvek.
Slávny americký futurológ George Friedman, zakladateľ spoločnosti Stratfor, ktorá sa zaoberá výzvednou činnosťou s využitím čerstvo objavených zdrojov, uverejnil svoju prognózu na najbližších sto rokov (Friedman G., The Next 100 Years: A Forecast for the 21st Century. - Doubleday, New York, 2009, p. 272). Táto kniha robí nielen bodku za dejinami Ruska, ale vyvracia aj úvahy o tom, že sme svedkami agónie jednopólového sveta, vyvrcholením ktorej sa stane kolaps Spojených štátov. (Medzi ruskými výskumníkmi myšlienku krachu USA aktívne presadzuje Igor Panarin) (5).
Podľa mienky G. Friedmana, 21. storočie bude storočím USA. Po prvé, z dôvodu toho, v akom stave je arabský svet. Arabský Východ je výborný príklad realizácie Spojenými štátmi stratégie "riadeného chaosu", teda nepretržitého pôsobenia na nekončiace konflikty cestou štvania proti sebe rôznych islamských štátov a náboženských prúdov.
Po druhé, úplná kontrola Svetového oceánu a regulovanie medzinárodného obchodného a finančného systému po páde ZSSR vytvorili situáciu, v ktorej nikto na svete nemôže efektívne vplývať na USA. Pravdaže, to neznamená neprítomnosť protestu proti americkej hegemónii, ale vo všetkých prípadoch tento protest bude mať regionálny a nie globálny charakter.
Po tretie, pokračujúce "hnitie" postsovietskeho priestoru privedie k nádorovým nakazeniam samotného Ruska. Ruská federácia stratí kontrolu nad Kaukazom, "vnútorné regióny Ruska budú pustnúť a štát sa na začiatku tretieho desaťročia 21. storočia rozpadne a vráti sa do svojich stredovekých hraníc." (6). To neodvratne privedie k chaosu v celej Eurázii, čo upevní pozície USA. Urýchliť proces tohto rozpadu Ruskej federácie majú rôzne spôsoby obmedzovania jej vplyvu. Predovšetkým je reč o "kvalitatívnom skoku vo výskume a zavádzaní nových energetických zdrojov", а taktiež o alternatívnych dopravných cestách pre transport prírodných energetických surovín do Európy. Ignorovanie vlastných vedeckých výskumov vo všetkých odvetviach, vrátane vojenského, neprítomnosť strategického videnia budúcnosti, antimodernizácia krajiny a archaizácia všetkých aspektov každodenného života, lakomosť mamonárstvo a skorumpovanosť predstaviteľov vládnych inštitúcií môžu naozaj stáť Rusko budúcnosť. Zmietajúci sa vo vnútorných konfliktoch, zbavený armády a slabý duchom štát sa stáva ľahkou korisťou marodérov.
Pravda, úplne súhlasiť s G. Friedmanom treba len v tom, že ako najvernejší spojenec Ameriky sa ukáže byť koalícia východoeurópskych štátov na čele s Poľskom a žiadne ponižovanie a zaliečanie sa tomuto "nezmieriteľnému susedovi" (7) nás nezachránia. Hlavným cieľom "reťazových psov Západu" (8) sa stane postupovanie na Východ. Futurológ si myslí, že okupácia Sankt Peterburgu Estóncami, Kyjevu Maďarmi a Minsku Poliakmi je celkom reálna a poslúži ako začiatok Tretej svetovej vojny.
Po štvrté, Tretia svetová vojna, vymyslená ako spôsob nepripustiť rozvoj regionálnych lídrov Eurázie, ktorí ohrozujú nadvládu USA, začne po konflikte medzi Poliakmi a Turkmi kvôli Balkánu v roku 2050. Japonsko vystúpi proti USA a pokúsi sa vybojovať si strategickú prevahu na ruskom Ďalekom Východe. Táto vojna bude bezprecedentná čo do metód, akými sa bude viesť. Úspech nebude závisieť od mobilizácie celej spoločnosti, ale od mimoriadne presnej techniky a supermoderných technológií. Podľa mienky autora tohto scenára, USA, stojac na čele východoeurópskej koalície, zvíťazia v tejto vojne vďaka disponovaniu najnovšími bezpilotnými nadzvukovými lietadlami, riadenými prostredníctvom vesmírnej družice Battlestar. Straty v dôsledku vojny nebudú veľké - niekoľko desiatok tisícok ľudí. Hlavný výsledok - upevnenie nadvlády USA nielen na zemi a vo vzduchu, ale aj v kozme.
Rusko - hlavný psychologický protivník Ameriky - musí byť, ako píše George Friedman, zlikvidovaná do roku 2030, čo sa týka Číny, keďže bude ekonomicky, technologicky a energeticky závisieť od USA, nebude predstavovať hrozbu pre globálne záujmy Ameriky.
Pravda, pokiaľ ide o čínsku otázku, nie je všetko také jednoznačné.
Spomedzi mnohých príčin svetovej krízy si zvláštnu pozornosť zasluhuje scenár "sprisahania proti Číne". Už na konci roku 2005 v zverejnenej správe spravodajského spoločenstva USA Projekt - 2020 (9), sa prognózovalo, že Čína sa môže dostať na prvé miesto čo do absolútneho objemu HDP nie skôr ako v roku 2020. A to sa považovalo za najznepokojivejšiu tendenciu pre USA. Udialo sa to však o 12 rokov skôr (!), na začiatku roku 2008. Okrem toho, podľa výsledkov z roku 2007 po prvý raz za 100 rokov (!) sa zmenil líder svetovej ťažby zlata: ČĽR vytlačila JAR na druhé miesto. Navyše, na začiatku roku 2008 spotreba ropy v Číne vzrástla z 4,2 milióna barelov za deň v roku 1999 na 7,8 milióna barelov za deň v roku 2007 t.j. o 86 %. Ešte viac vzrástol podiel importovanej ropy. V roku 1997 Čína kupovala v zahraničí iba 1 milión barelov z každodenne spotrebúvanej ropy a do roku 2007 rozdiel medzi ťažbou a spotrebou ropy v krajine vzrástol na 4 milióny barelov a je pokrývaný s pomocou importu (10).
Na jar roku 2008 sa objavila ešte jedna nepríjemnosť. Čínsky fond China Investment Corporation sa rozhodol zväčšiť objem zahraničných investícií, sumárna veľkosť ktorých vzrastie o 30 % a bude tvoriť 90 miliárd amerických dolárov. Americkí experti začali mať obavy ohľadne toho, že aktívne rastúca ekonomika Číny im umožní doslova skúpiť pol sveta. Práve vtedy poprední analytici a experti USA začali hovoriť o sprisahaní Číny proti Amerike.
Vladimír Ovčinskij na základe analýzy finančnej politiky Číny dospel k záveru, že do leta 2008 v USA bol dosiahnutý istý konsenzus ohľadne Číny. Spočíval v tom, že globálnu finančno-ekonomickú krízu je treba nasmerovať do takého koryta, kde "čínsky zázrak" bude čakať koniec. To nesporne by znamenalo mimoriadne ťažké problémy pre samotnú Ameriku, ale tieto problémy je treba chápať ako cenu za obnovenie nadvlády USA vo svete.
Čo vidíme ďalej? Na konci roku 2008 Čína investovala do dlhopisov amerických spoločností FNMA a FHLMC takmer 400 miliárd amerických dolárov (približne 20% zlatovalutových zásob krajiny). Vďaka kríze, ktorá pretrváva v Amerike, Peking trpí obrovské straty. Celkové straty Číny kvôli finančnej kríze tvorili približne 367 miliárd dolárov USA. Okrem toho, kvôli poklesu hodnoty dolára prudko poklesli aj jej zlatovalutové zásoby. Podľa rôznych odhadov, straty týchto zásob prevyšujú 300 miliárd amerických dolárov (11). Podľa celkových výsledkov z roku 2008 práve Čína sa stala lídrom pádu, predbehnúc dokonca aj trhy krajín Latinskej Ameriky. Zároveň Čína vlastní obligácie USA o hodnote 653 miliárd dolárov a v súčasnosti predstavuje najväčšieho veriteľa vlády USA a úspešne zvláda krízu vo vnútri krajiny.
V prvom kvartáli roku 2009 bola v Číne realizovaná masívna peňažná intervencia vo vnútornom trhu so zavedením nových spôsobov kontroly úverových rizík: bolo vydaných 4,5 trilióna juanov - čo predstavovalo rekord v poskytovaní úverov. V dôsledku toho v tom istom období Čína prevýšila ukazovatele predaja automobilov u seba doma v porovnaní s USA: v priebehu jedného štvrťroka bolo predaných 2,67 milióna automobilov (12), a čistý zisk bankového sektoru Číny v roku 2008 tvoril po zaplatení daní 583,4 miliárd juanov (takmer 85,6 miliardy am. dolárov), čo je o 30,6 % viac ako v roku 2009. Podľa ukazovateľov celkového objemu zisku, rastu zisku, koeficientu zisku z úrokov z vlastného kapitálu bankový sektor Číny zaujal prvé miesto celosvetovo. Značná časť valutových zásob bánk, štátnej pokladnice, vládnych investičných fondov a rozpočtov popredných spoločností Číny nebola hodená "do prasiatka", nebola uskladnená v akomsi analógu mýtického ruského Stabfondu (hoci aj ten Čína má), аle bola použitá na skúpenie surovinových aktív na svetových trhoch. Podľa výpočtov expertov z Goldman Sachs, dokonca v krízovom roku 2009 rast Číny bude tvoriť 7% (za celosvetového spádu 1,1%), pád sa prejaví aj v USA (3,6%), aj v zóne eura (3,2%), aj v Japonsku (6,1%).
Preto rozohrávanie karty obchodnej vojny s Čínou, otázka vzťahu juan-dolár, úvahy o zavedení novej valuty je treba vidieť skrz mimoriadne zložitý uzol americko-čínskych vzťahov. Medzi USA a Čínou - dvomi hlavnými štátnymi mocnosťami na planéte - existujú neprekonateľné protirečenia. A dokonca aj keď sa sformuje planetárna vláda a dôjde k zmene globálnej hierarchie, o čom píšu takí mecenáši svetového zákulisia ako Henry Kissinger a Zbigniew Brzezinski (13), ani pre jednu z týchto dvoch veľmocí to nebude znamenať zrieknutie sa vlastných záujmov. V snahe zachovať si svetovú nadvládu USA budú pokračovať vo "vytláčaní" Číny z tých najrôznejších geopolitických zón, "šklbať" jej financie a ekonomiku.
A za takéhoto rozvoja udalostí je budúcnosť Ruska neradostná. Alexander Chramčichin si napríklad myslí, že v prípade deľby sveta medzi Washingtonom a Pekingom Rusko bude "s radosťou" prenechané Číne. "Trávenie" takého obrovského kusu ako ruské zauralské územia, odoberie Číne veľa peňazí a síl. Samozrejme, v tomto prípade bude Rusko vo všetkých ohľadoch zneškodnené. V iných častiach planéty sa teda aktivita Číny automaticky zníži a aktivita Ruska sa definitívne vynuluje, umožniac Washingtonu vydýchnuť oveľa slobodnejšie" (14).
Pravdaže, nevymenovali sme všetky možné scenáre. Existujú aj iné modely svetového rozvoja (tandem Rusko-Čína, kvarteto BRIC…). Teoretické možnosti dostať sa z "čiernej diery" krízy, zachovajúc seba samé ako štát, ako civilizáciu Rusko má. Ale tieto možnosti sa nestanú realitou bez neoblomnej politickej vôle, nevyčerpateľnej viery vo vlastnú pravdu a neodškriepiteľnej intelektuálnej prevahy.
http://www.cez-okno.net/clanok/konspiracie-nwo/jelena-ponomariova-nech-zije-svetova-vlada-a-ine-scenare-buducnosti
Subscribe to:
Posts (Atom)