O scenáre pokrízového rozvoja sveta vrátane Ruska nie je núdza. Jeden zo scenárov, ktorý môžeme pomenovať Nech žije Svetová vláda!, sa v Rusku presadzuje prostredníctvom Gavrila Popova. Bývalý aktivista Demokratickej platformy v KSSZ, bývalý učiteľ Jegora Gajdara, bývalý primátor Moskvy, ktorého si Moskovčania zapamätali vďaka tabakovej, vodkovej a potravinovej kríze a zároveň premene Tverskej ulice a Lubianky na prototypy Čerkizovského trhu nedávno prezentoval cesty ako sa dostať z krízy prostredníctvom Svetovej vlády.
Myšlienka vytvorenia celosvetového riadiaceho centra nie je nová. Veď kto iný vyprovokoval túto krízu, ak nie neviditeľná pre svet svetová vláda, alebo takzvaná Finančná internacionála, vytvorená dynastickými magnátmi z Wall Street - Rockefellerovcami, Morganovcami, Warburgovcami, Rothschildovcami, Harrimanovcami, DuPontovcami a Schiffovcami.
Slávny americký autor Nicholas Hagger prezentuje tajnú svetovú vládu ako Syndikát, ktorý je riadený prevažne prostredníctvom newyorskej Federálnej rezervnej banky (FRB), kontrolujúcej Federálny rezervný systém USA. Konkrétne Hagger, ale nie iba on poukazoval na to, že značná časť obrovskej zadlženosti Ameriky je práca Rockefellerovcov, ktorým patrí takmer 1/4 akcií newyorskej FRB a viac ako polovica všetkých akcií Federálneho rezervného systému. Rockefellerovci a do menšej miery Rothschildovci, sú schopní spôsobiť bankrot USA prakticky v ľubovoľnej chvíli, keď to Syndikát bude potrebovať nato, aby premenil túto krajinu na jeden z regiónov Spojených štátov sveta. Dobré znalosti o téme umožnili Haggerovi spraviť správnu prognózu. "Ak Syndikát spôsobí bankrot USA, - písal v roku 2005 - svetová ekonomika bude zničená, a vtedy sa bude dať vystúpiť z tieňa a vytvoriť vlastnú svetovú vládu." (1)
Dnes sa mnohé zmenilo. Ak počas predkrízovej epochy o tajnej svetovej vláde hovorili vážne iba konšpirológovia, teraz Svetová vláda vstupuje do nášho života ako organizácia-záchranca, neskrývajúc sa za maskou Rady pre medzinárodné vzťahy, Bilderbergského klubu, korporácie RAND a iných podobných štruktúr.
Ako píše Gavril Popov kríza vytýčila úlohu "formovania novej civilizácie, v ktorej globalizmus bude neprestajne prekonávať (rozumej likvidovať - pozn. autorky) národno-štátne a národno-územné formy" (2). Nie tajnej, ale už zjavnej Svetovej vláde už nestačí vládnuť politickému priestoru, má potrebu vytvárať novú "globálnu realitu".
Konkrétne takzvané "prekonávanie" sa má prejaviť v nasledovnom:
Po prvé, v zavedení svetovej garantovanej valuty.
Po druhé, v odobratí jednotlivým národom a odovzdaní do medzinárodnej kontroly jadrových zbraní, jadrovej energetiky a celej raketovo-kozmickej techniky. Je potrebné odovzdať do globálnej kontroly všetky bohatstvá útrob našej planéty, predovšetkým zásoby uhľovodíkových surovín. Do svetovej kontroly sa má taktiež dostať ochrana životného prostredia a svetového podnebia. Tieto dve tézy aktívne presadzuje ďalší predstaviteľ svetového zákulisia Jacques Attali. Východisko z krízy vidí v "kolektívnom planetárnom prisvojení si majetku", a vytvorení jednotnej svetovej valuty podľa princípu peňažného košíka, ktorý by zahŕňal dolár, jen a euro, vo vytvorení centier nadnárodnej regulácie ekonomiky, financií a iných druhov cenných zdrojov (3).
Po tretie, musia byť nastolené tvrdé hraničné normy pôrodnosti vychádzajúc z úrovne produktivity a výšky bohatstva, ktoré každá krajina našetrila. Nemôžem nesúhlasiť s Michailom Deliaginom v tom, že "kvalitatívne vyššia výkonnosť nových technológií vedie k tomu, že na nadobudnutie zisku stačí mať tenkú vrstvu elity (vrátane vedcov a kultúrnych činiteľov) a takmer rovnako tenkú vrstvu ľudí, zabezpečujúcich technické fungovanie systémov danej spoločnosti" (4). Všetko ostatné - nemenej ako polovica každej spoločnosti a zjavne viac ako polovica ľudstva, sa ukazuje byť "nadbytočné", sú to "proletári". Ale na rozdiel od G. Popova, ja, М. Deliagin, akýkoľvek normálny človek, nestanovujeme za jednu z podmienok prežitia ľudstva fyzickú likvidáciu vlastnej neužitočnej časti."
Po štvrté, podľa Popova, je nevyhnutné vypracovanie nového systému ľudského života. Reč je o civilizácii s malými energetickými výdajmi, kde bude dosiahnutá genetická kontrola ešte v štádiu embrya a tým pádom bude dochádzať k "neprestajnému očisťovaniu genofondu ľudstva."
Po piate, nová civilizácia sa formuje prostredníctvom súboru výchovných opatrení pre vývoj nového "ľudského materiálu", ktorému budú cudzie náboženská, etnická, kultúrna a iné charakteristiky, ktoré vyvolávajú nekompatibilitu ľudí.
Je očividné, že s takouto "perspektívou" akákoľvek spoločnosť, ktorá si zachovala pocit sebaúcty a elementárny rozum, pristúpiť nemôže. Aj nato má však Popov odpoveď: "Krajiny, ktoré neprijmú globálnu perspektívu, musia byť vylučované zo svetového spoločenstva." Je cítiť, že pán Popov zjavne čosi nedopovedá… Zaňho to robia Charles Kupchan a Adam Maunt. Vo svojom programovom článku Autonómne riadenie. Americká politika po "presadení demokracie" (Democracy. Journal of Ideas, 2009, Spring, № 12) vyhlasujú začiatok veľkej vojny proti "dravcom". Do tábora "dravcov" sa dostávajú takzvané "neporiadne" krajiny, t.j. tie, ktoré porušujú hlavné princípy globálneho sveta: osobnostné práva a demokratické slobody. Došlo tu k nahradeniu pojmu "štát-vyvrheľ" pojmom "štát-dravec", čo svedčí o zmene stratégie správania sa štátu-hegemóna vo vzťahu ku krajinám nesúhlasiacim s americkým videním sveta. Dravec je nebezpečné zviera. Buď ho ničia, alebo zatvárajú do klietky. Práve takáto perspektíva, na návrh G. Popova, musí čakať krajiny, ktoré neprijímajú "globálnu perspektívu".
Za účelom realizácie tejto "perspektívy" je navrhnutý politicko-organizačný mechanizmus, pozostávajúci z piatich inštitúcií.
Prvú inštitúciu predstavuje nová Organizácia spojených národov, do ktorej v podobe individuálnych členov nebudú patriť všetky krajiny. Nato, aby sa krajina stala individuálnym členom OSN, bude musieť mať určité množstvo obyvateľstva, množstvo našetreného štátneho bohatstva a určitú výšku HDP na človeka: bude to OSN pre vyvolených. Takých členov by malo byť 30 - 50. Ostatné krajiny môžu vstupovať do OSN prostredníctvom kolektívnych organizácií, zjednocujúcich niekoľko krajín. Akýkoľvek kolektív krajín, aby vstúpil do OSN, musí zodpovedať tým istým kritériám, ktoré sú potrebné aj pre individuálne členstvo. Spomínaný vyššie Jacques Attali navrhuje ešte menšie množstvo "vyvolených" členských krajín: rozšíriť "Veľkú osmičku na G-24, а "na základe G-24 a Bezpečnostnej rady starej OSN vytvoriť jednu Riadiacu radu, disponujúcu ekonomickými plnomocami a realizujúcu zákonné politické regulovanie."
Druhá inštitúcia - Svetový parlament s dvomi komorami. Jedna sa volí priamo hlasovaním na celej planéte. Povedzme, každý kandidát, ktorý nazbiera milión hlasov, sa stáva poslancom tejto planéty. Poslancov druhej komory volia z individuálnych a kolektívnych členov OSN podľa majoritného systému relatívnej väčšiny.
Treťou inštitúciou je Svetová vláda. Formuje ju OSN po schválení Svetovým parlamentom. Pritom je nevyhnutné zriadiť aj Svetové ozbrojené sily aj Svetovú políciu.
Štvrtá inštitúcia - OSN vytvára inštitúcie nezávislé od Svetovej vlády: Svetovú jadrovú agentúru, Svetovú raketovú agentúru, Svetovú vesmírnu agentúru, Svetovú banku, Svetový súd, svetové vedecko-výskumné a expertné centrá, vzdelávacie, kultúrne a športové organizácie. Piaty - Svetový systém nezávislej informácie, predovšetkým televízia, rozhlas, internet, nezávislé dokonca aj od OSN.
Všetci chápu, že samotný G. Popov by takéto niečo nevymyslel. Bývalý moskovský primátor je iba jedným z namierených na Rusko ampliónov neveľkej, ale veľmi súdržnej a mocnej skupiny "veľkých rodín". Vo veci zachovania svojej nadvlády táto skupina je pripravená podniknúť čokoľvek.
Slávny americký futurológ George Friedman, zakladateľ spoločnosti Stratfor, ktorá sa zaoberá výzvednou činnosťou s využitím čerstvo objavených zdrojov, uverejnil svoju prognózu na najbližších sto rokov (Friedman G., The Next 100 Years: A Forecast for the 21st Century. - Doubleday, New York, 2009, p. 272). Táto kniha robí nielen bodku za dejinami Ruska, ale vyvracia aj úvahy o tom, že sme svedkami agónie jednopólového sveta, vyvrcholením ktorej sa stane kolaps Spojených štátov. (Medzi ruskými výskumníkmi myšlienku krachu USA aktívne presadzuje Igor Panarin) (5).
Podľa mienky G. Friedmana, 21. storočie bude storočím USA. Po prvé, z dôvodu toho, v akom stave je arabský svet. Arabský Východ je výborný príklad realizácie Spojenými štátmi stratégie "riadeného chaosu", teda nepretržitého pôsobenia na nekončiace konflikty cestou štvania proti sebe rôznych islamských štátov a náboženských prúdov.
Po druhé, úplná kontrola Svetového oceánu a regulovanie medzinárodného obchodného a finančného systému po páde ZSSR vytvorili situáciu, v ktorej nikto na svete nemôže efektívne vplývať na USA. Pravdaže, to neznamená neprítomnosť protestu proti americkej hegemónii, ale vo všetkých prípadoch tento protest bude mať regionálny a nie globálny charakter.
Po tretie, pokračujúce "hnitie" postsovietskeho priestoru privedie k nádorovým nakazeniam samotného Ruska. Ruská federácia stratí kontrolu nad Kaukazom, "vnútorné regióny Ruska budú pustnúť a štát sa na začiatku tretieho desaťročia 21. storočia rozpadne a vráti sa do svojich stredovekých hraníc." (6). To neodvratne privedie k chaosu v celej Eurázii, čo upevní pozície USA. Urýchliť proces tohto rozpadu Ruskej federácie majú rôzne spôsoby obmedzovania jej vplyvu. Predovšetkým je reč o "kvalitatívnom skoku vo výskume a zavádzaní nových energetických zdrojov", а taktiež o alternatívnych dopravných cestách pre transport prírodných energetických surovín do Európy. Ignorovanie vlastných vedeckých výskumov vo všetkých odvetviach, vrátane vojenského, neprítomnosť strategického videnia budúcnosti, antimodernizácia krajiny a archaizácia všetkých aspektov každodenného života, lakomosť mamonárstvo a skorumpovanosť predstaviteľov vládnych inštitúcií môžu naozaj stáť Rusko budúcnosť. Zmietajúci sa vo vnútorných konfliktoch, zbavený armády a slabý duchom štát sa stáva ľahkou korisťou marodérov.
Pravda, úplne súhlasiť s G. Friedmanom treba len v tom, že ako najvernejší spojenec Ameriky sa ukáže byť koalícia východoeurópskych štátov na čele s Poľskom a žiadne ponižovanie a zaliečanie sa tomuto "nezmieriteľnému susedovi" (7) nás nezachránia. Hlavným cieľom "reťazových psov Západu" (8) sa stane postupovanie na Východ. Futurológ si myslí, že okupácia Sankt Peterburgu Estóncami, Kyjevu Maďarmi a Minsku Poliakmi je celkom reálna a poslúži ako začiatok Tretej svetovej vojny.
Po štvrté, Tretia svetová vojna, vymyslená ako spôsob nepripustiť rozvoj regionálnych lídrov Eurázie, ktorí ohrozujú nadvládu USA, začne po konflikte medzi Poliakmi a Turkmi kvôli Balkánu v roku 2050. Japonsko vystúpi proti USA a pokúsi sa vybojovať si strategickú prevahu na ruskom Ďalekom Východe. Táto vojna bude bezprecedentná čo do metód, akými sa bude viesť. Úspech nebude závisieť od mobilizácie celej spoločnosti, ale od mimoriadne presnej techniky a supermoderných technológií. Podľa mienky autora tohto scenára, USA, stojac na čele východoeurópskej koalície, zvíťazia v tejto vojne vďaka disponovaniu najnovšími bezpilotnými nadzvukovými lietadlami, riadenými prostredníctvom vesmírnej družice Battlestar. Straty v dôsledku vojny nebudú veľké - niekoľko desiatok tisícok ľudí. Hlavný výsledok - upevnenie nadvlády USA nielen na zemi a vo vzduchu, ale aj v kozme.
Rusko - hlavný psychologický protivník Ameriky - musí byť, ako píše George Friedman, zlikvidovaná do roku 2030, čo sa týka Číny, keďže bude ekonomicky, technologicky a energeticky závisieť od USA, nebude predstavovať hrozbu pre globálne záujmy Ameriky.
Pravda, pokiaľ ide o čínsku otázku, nie je všetko také jednoznačné.
Spomedzi mnohých príčin svetovej krízy si zvláštnu pozornosť zasluhuje scenár "sprisahania proti Číne". Už na konci roku 2005 v zverejnenej správe spravodajského spoločenstva USA Projekt - 2020 (9), sa prognózovalo, že Čína sa môže dostať na prvé miesto čo do absolútneho objemu HDP nie skôr ako v roku 2020. A to sa považovalo za najznepokojivejšiu tendenciu pre USA. Udialo sa to však o 12 rokov skôr (!), na začiatku roku 2008. Okrem toho, podľa výsledkov z roku 2007 po prvý raz za 100 rokov (!) sa zmenil líder svetovej ťažby zlata: ČĽR vytlačila JAR na druhé miesto. Navyše, na začiatku roku 2008 spotreba ropy v Číne vzrástla z 4,2 milióna barelov za deň v roku 1999 na 7,8 milióna barelov za deň v roku 2007 t.j. o 86 %. Ešte viac vzrástol podiel importovanej ropy. V roku 1997 Čína kupovala v zahraničí iba 1 milión barelov z každodenne spotrebúvanej ropy a do roku 2007 rozdiel medzi ťažbou a spotrebou ropy v krajine vzrástol na 4 milióny barelov a je pokrývaný s pomocou importu (10).
Na jar roku 2008 sa objavila ešte jedna nepríjemnosť. Čínsky fond China Investment Corporation sa rozhodol zväčšiť objem zahraničných investícií, sumárna veľkosť ktorých vzrastie o 30 % a bude tvoriť 90 miliárd amerických dolárov. Americkí experti začali mať obavy ohľadne toho, že aktívne rastúca ekonomika Číny im umožní doslova skúpiť pol sveta. Práve vtedy poprední analytici a experti USA začali hovoriť o sprisahaní Číny proti Amerike.
Vladimír Ovčinskij na základe analýzy finančnej politiky Číny dospel k záveru, že do leta 2008 v USA bol dosiahnutý istý konsenzus ohľadne Číny. Spočíval v tom, že globálnu finančno-ekonomickú krízu je treba nasmerovať do takého koryta, kde "čínsky zázrak" bude čakať koniec. To nesporne by znamenalo mimoriadne ťažké problémy pre samotnú Ameriku, ale tieto problémy je treba chápať ako cenu za obnovenie nadvlády USA vo svete.
Čo vidíme ďalej? Na konci roku 2008 Čína investovala do dlhopisov amerických spoločností FNMA a FHLMC takmer 400 miliárd amerických dolárov (približne 20% zlatovalutových zásob krajiny). Vďaka kríze, ktorá pretrváva v Amerike, Peking trpí obrovské straty. Celkové straty Číny kvôli finančnej kríze tvorili približne 367 miliárd dolárov USA. Okrem toho, kvôli poklesu hodnoty dolára prudko poklesli aj jej zlatovalutové zásoby. Podľa rôznych odhadov, straty týchto zásob prevyšujú 300 miliárd amerických dolárov (11). Podľa celkových výsledkov z roku 2008 práve Čína sa stala lídrom pádu, predbehnúc dokonca aj trhy krajín Latinskej Ameriky. Zároveň Čína vlastní obligácie USA o hodnote 653 miliárd dolárov a v súčasnosti predstavuje najväčšieho veriteľa vlády USA a úspešne zvláda krízu vo vnútri krajiny.
V prvom kvartáli roku 2009 bola v Číne realizovaná masívna peňažná intervencia vo vnútornom trhu so zavedením nových spôsobov kontroly úverových rizík: bolo vydaných 4,5 trilióna juanov - čo predstavovalo rekord v poskytovaní úverov. V dôsledku toho v tom istom období Čína prevýšila ukazovatele predaja automobilov u seba doma v porovnaní s USA: v priebehu jedného štvrťroka bolo predaných 2,67 milióna automobilov (12), a čistý zisk bankového sektoru Číny v roku 2008 tvoril po zaplatení daní 583,4 miliárd juanov (takmer 85,6 miliardy am. dolárov), čo je o 30,6 % viac ako v roku 2009. Podľa ukazovateľov celkového objemu zisku, rastu zisku, koeficientu zisku z úrokov z vlastného kapitálu bankový sektor Číny zaujal prvé miesto celosvetovo. Značná časť valutových zásob bánk, štátnej pokladnice, vládnych investičných fondov a rozpočtov popredných spoločností Číny nebola hodená "do prasiatka", nebola uskladnená v akomsi analógu mýtického ruského Stabfondu (hoci aj ten Čína má), аle bola použitá na skúpenie surovinových aktív na svetových trhoch. Podľa výpočtov expertov z Goldman Sachs, dokonca v krízovom roku 2009 rast Číny bude tvoriť 7% (za celosvetového spádu 1,1%), pád sa prejaví aj v USA (3,6%), aj v zóne eura (3,2%), aj v Japonsku (6,1%).
Preto rozohrávanie karty obchodnej vojny s Čínou, otázka vzťahu juan-dolár, úvahy o zavedení novej valuty je treba vidieť skrz mimoriadne zložitý uzol americko-čínskych vzťahov. Medzi USA a Čínou - dvomi hlavnými štátnymi mocnosťami na planéte - existujú neprekonateľné protirečenia. A dokonca aj keď sa sformuje planetárna vláda a dôjde k zmene globálnej hierarchie, o čom píšu takí mecenáši svetového zákulisia ako Henry Kissinger a Zbigniew Brzezinski (13), ani pre jednu z týchto dvoch veľmocí to nebude znamenať zrieknutie sa vlastných záujmov. V snahe zachovať si svetovú nadvládu USA budú pokračovať vo "vytláčaní" Číny z tých najrôznejších geopolitických zón, "šklbať" jej financie a ekonomiku.
A za takéhoto rozvoja udalostí je budúcnosť Ruska neradostná. Alexander Chramčichin si napríklad myslí, že v prípade deľby sveta medzi Washingtonom a Pekingom Rusko bude "s radosťou" prenechané Číne. "Trávenie" takého obrovského kusu ako ruské zauralské územia, odoberie Číne veľa peňazí a síl. Samozrejme, v tomto prípade bude Rusko vo všetkých ohľadoch zneškodnené. V iných častiach planéty sa teda aktivita Číny automaticky zníži a aktivita Ruska sa definitívne vynuluje, umožniac Washingtonu vydýchnuť oveľa slobodnejšie" (14).
Pravdaže, nevymenovali sme všetky možné scenáre. Existujú aj iné modely svetového rozvoja (tandem Rusko-Čína, kvarteto BRIC…). Teoretické možnosti dostať sa z "čiernej diery" krízy, zachovajúc seba samé ako štát, ako civilizáciu Rusko má. Ale tieto možnosti sa nestanú realitou bez neoblomnej politickej vôle, nevyčerpateľnej viery vo vlastnú pravdu a neodškriepiteľnej intelektuálnej prevahy.
http://www.cez-okno.net/clanok/konspiracie-nwo/jelena-ponomariova-nech-zije-svetova-vlada-a-ine-scenare-buducnosti
No comments:
Post a Comment